EÚ sa ku konkurencieschopnosti ani neproreguluje, ani nepredotuje, nekúpi si ju na dlh, ani ju neprivolá zariekavaním.
Honba za konkurencieschopnosťou je v Európskej únii najneskôr od prelomu storočia stálicou. Aspoň teda v rovine prijímaných cieľov, záverov, stratégií, úvah, výziev, túžobných prianí.
Pripomeňme predovšetkým Lisabonskú stratégiu, ktorú prijala Európska rada v roku 2000, keď začalo byť zrejmé, že EÚ vo svete začína zaostávať. Cieľom bolo vytvoriť z Únie do roku 2010 „najdynamickejšiu a najkonkurencieschopnejšiu ekonomiku sveta založenú na znalostiach, schopnú udržateľného hospodárskeho rastu, vytváranie viac kvalitných pracovných príležitostí a zachovávajúcu sociálnu súdržnosť“. Ako to dopadlo, všetci vieme.
V zakladacích zmluvách EÚ (v znení Lisabonskej zmluvy) stojí ako jeden zo základných cieľov Únie, že táto „usiluje o udržateľný rozvoj Európy, založený na … vysoko konkurencieschopnom sociálno-trhovom hospodárstve“.
Konkurencieschopnosť sľubuje či vzýva nespočetné množstvo ďalších únijných dokumentov vrátane známeho Rímskeho vyhlásenia z roku 2017 alebo terajšej strategickej agendy. Aj o Zelenom údele orgány Únie hovoria ako o „novej stratégii rastu, ktorej cieľom je transformovať Úniu na spravodlivú a prosperujúcu spoločnosť s modernou a konkurencieschopnou ekonomikou“.
Pretože je zrejmé, že nič z toho sa naďalej nedarí, prišli únijní lídri s „osvedčeným“ receptom. Mnohokrát v histórii integrácie bola nejakému „múdremu“ či skupinke „múdrych“ uložená úloha pripraviť správu s odporúčaniami, čo robiť. V poslednej dobe to bol napríklad Enrico Letta, ktorý mal pripraviť správu o budúcnosti vnútorného trhu. O konkurencieschopnosti sa mal zase rozpísať bývalý prezident Európskej centrálnej banky a známy taliansky politik Mario Draghi. Jeho správa The future of European competitiveness bola uverejnená začiatkom tohto týždňa.
NEREFORMOVATEĽNÝ TOTALITNÝ BRUSEL ZVAŽUJE ÚČELOVÉ ZMRAZENIE MILIÁRD EUR PRE NEPOSLUŠNÉ SLOVENSKO
Draghi žiada okrem iného dodatočné masívne verejné investície (ktoré by vyžadovali zvýšenie spoločného dlhu EÚ), ďalšie obmedzovanie národného veta (tj jednomyseľného rozhodovania v Rade EÚ), ďalšiu všestrannú expanziu činnosti Únie. Naopak, žiadne prehodnotenie základného smerovania EÚ ani v najmenšom nenavrhuje.
Nemá zmysel to ani podrobnejšie komentovať. Ide o ďalší prejav márnych pokusov skĺbiť terajší politický a ekonomický model EÚ, ktorý je založený na direktívnom, opatrovateľskom a zideologizovanom riadení hospodárstva a spoločnosti, s rastom, prosperitou as úspechom v celosvetovej súťaži. Samozrejme, že ide o utópiu. Môžeme mať jedno, alebo druhé, nie oboje.
EÚ sa ku konkurencieschopnosti ani neproreguluje, ani neprodotuje, nekúpi si ju na dlh, ani ju neprivolá zariekavaním. Kým neopustí Green Deal, Európsky pilier sociálnych práv, ESG a celú ľavicovo-progresivistickú ideologickú záťaž, bude len klesať dole a nič ju nezachráni.
