Patrícia pred rokom stratila najlepšiu kamarátku Táňu. Dodnes sa z toho úplne nespamätala. Nedávno jej na sociálnej sieti vyskočil návrh, aby Táni zablahoželala k narodeninám…
Prišla som o najlepšiu kamarátku
Priateľstvo na diaľku nám uľahčovali sociálne siete. Každý deň sme si písali, postovali fotky a prakticky sme žili spolu, iba to bolo cez internet. Vedela som o Táni úplne všetko. A ona o mne tiež. Keď som mala nejaké problémy, zverovala som sa Táni cez sociálnu sieť. A ak sme niekedy nepridali aspoň desať fotiek, bol to stratený deň…
Všetko sa to zmenilo pred rokom. Táňa išla na bicykli do školy a nejaký idiot ju zrazil. Bol naliaty a vyšiel na cyklochodník. Ona jednoducho bola v zlú dobu na zlom mieste. Mala som pocit, že zrazil aj časť mňa. Nemohla som jesť ani spať. A na pohreb som takmer nedorazila, pretože som sa celý deň nedokázala zdvihnúť z postele.
Táňa bola svieža a energické dievča plné života. Mala zmysel pre humor a jej existencia ma hriala pri srdci. Vedela presne, ako mi zdvihnúť náladu, bola mojím najvernejším spojencom. A teraz tu zrazu nebola…
Posledný rok bol pre mňa neuveriteľne ťažký
Snažila som sa s tým zmieriť, ale trvalo veľmi dlho, než som sa naučila žiť bez nej. Bolo ťažké zvládať každodennú rutinu bez toho, aby som mala tú podporu, ktorú mi poskytovala. Snažila som sa nájsť útechu v spoločných spomienkach, a tak som často navštevovala jej profil na sociálnej sieti.
Potom mi prišlo, že možno bude lepšie nežiť v minulosti. Prestala som sa nostalgicky pozerať na staré spoločné fotografie. Nehovorím, že to bolo ľahké, alebo že by mi nebolo smutno. Chcela som jednoducho ísť ďalej.
A potom prišiel jún. Pamätala som si, že Táňa by mala narodeniny. Chcela som si ju uctiť spomienkou. Lenže sociálne siete mi už od rána ponúkali, nech jej poprajem všetko najlepšie. A k tomu mi ukazovali naše spoločné fotografie. Boli plné slnka a radosti. To bolo to posledné, čo som v ten deň chcela vidieť…
