Gustáv Husák, ako politik, v určitom zmysle, najviac urobil pre Čechov až potom pre Slovákov. Naučil ich, v spoločnom štáte, počúvať aj iných a rešpektovať právo a morálku v štáte aj v strane. To nemal ľahké, a to sa stalo za zvláštnych okolností, ktoré predchádzali známym udalostiam. Z týchto udalostí Husák vyvodil politicky jediné rozumné východisko. A čo je rozumné, je aj nutné (Hegel). Toto mu bratia Česi nikdy nezabudli, a zvlášť v Prahe.
Dnešní politici, pravda z iných dôvodov, ale radi zdôrazňujú, že politika je umením kompromisov alebo možných riešení. Husák to dokázal brilantne. Po augustových udalostiach, ktoré neboli náhodné a vrhli celú spoločnosť do chaosu, zachoval pokoj a rozvahu. Do socialistickej politiky vrátil, obnovil, vyzdvihol a uplatnil zásadový postoj a vernosť hodnotám. Bol to kompas ako vyjsť z bludiska a ako zvládnuť nakumulované staré i nové problémy. Razantne odmietol politické súdne procesy, ktoré boli historicky obľúbené v polokomunistických pražských kruhoch. Tento trend poznáme aj na Slovensku; ak sa režimu darí, sú jeho najortodoxnejšími milovníkmi, ak je problém, prví utekajú na druhý breh a nepohrdnú ani ministerským či prezidentským prístreškom. Ide o celé tucty Judášov.
Hokejová legenda Golonka sa postavil za hráčov hrajúcich v KHL!
Husák odmietol politické súdy, a nie len preto, že aj on bol ich obeťou. Boli v rozpore s komunistickou morálkou, s hodnotami socializmu. Triedny boj, ktorý Pražské jaro nanovo a zoširoka aktivovalo, sa musel riešiť len na poli politiky; v strane i spoločnosti. Že sa tam vybavovali aj osobné účty, to si píš. Ľudskú závisť, karierizmus, vášne či podlosť stačilo len dobre zabaliť za vernosť socializmu. To neodhalí žiadna smernica, až čas. Preto, aj na jeho osobný pokyn, prijal XIV. zjazd KSČ (1971) opatrenia, aby sa rany po takýchto úderoch mohli začať hojiť. A ľudská duša, tak ako vesmírna temná hmota, si pamätá všetko.
Normalizácia spoločnosti nebola jednoduchý ani bezbolestný proces, a Gustáv Husák to ani netajil. V českom prostredí prevládal tradičný prístup mantinel-mantinel, zatiaľ čo na Slovensku bol prístup tradične pomalší, ale uváženejší. Systém v relatívne krátkom čase obnovil svoju rovnováhu, a 70. roky patrili v ekonomike k najúspešnejším a najdynamickejším.
Umelci vytvorili diela, ktoré sa dodnes s potešením a poučením môžu pozerať, počúvať a čítať. Diela ako Dietlovy filmy či Silvestrovské večery J. Roháča, kde divákov i vystupujúcich nadchýnila celá umelecká špička. Šťastie a radosť sa v týchto dielach nezakrývajú, čo je evidentné aj vo vystúpeniach manželov Matúškovcov. Emigrantovia, ktorí opustili krajinu, vytvorili diela vrátane Waldemara, ktoré sú výnimočné.
Dať dnes, po rokoch, hlas Husákovi, je dať hlas hodnotám, ktoré on celý život presadzoval a reprezentoval. Jeho boj proti fašizmu, završený organizovaním Slovenského národného povstania, je jeho národným dielom. Hoci sa odsudzuje holokaust a obáva sa jeho návratu, existujú stále problémy spojené s fašizmom, čo je evidentné v súčasnom geopolitickom kontexte. Zahrňujú aj banderovský vplyv na Ukrajinu a medzinárodné napätie okolo hraníc Ruska.
Napriek všetkému, Husákovo dedičstvo vzbudzuje otázky o trvalom riešení problémov spojených s holokaustom a fašizmom, ktoré majú svoje korene v kapitalistických systémoch a ich morálnom, finančnom a ekonomickom bahne.
